Texty z výstavy Návrat Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej do Banskej Štiavnice
Reminiscencie a Slovenské banské múzeum
Žena novej doby / Návrat Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej
Najskôr zakázali knihu, potom zavraždili jej autorku.
17. máj – 30. jún 2019 Galéria PARTER BSC, ul. A. Gwerkovej-Göllnerovej 6, Banská Štiavnica
Dr. Alžbeta Gwerková- Göllnerová (1905-1944) prišla koncom tridsiatych rokov minulého storočia do Banskej Štiavnice ako manželka známeho maliara Edmunda Gwerka. Už tento fakt vzbudzoval veľký záujem. Aká je tá, ktorú si majster po mnohých ľúbostných vzťahoch konečne vyvolil? Nepodobala sa miestnym kráskam a jej názory na úlohu ženy v spoločnosti boli v rozpore so silnejúcou klérofašistickou orientáciou slovenských politických elít. Doktorka Gwerková po štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe a stáži na parížskej Sorbonne opustila sľubne sa rozbehajúcu kariéru na Komenského univerzite v Bratislave a začala učiť na banskoštiavnickom Gymnáziu Andreja Kmeťa. Bola autorkou a editorkou obsiahlej knihy Žena novej doby, zameranej na výchovu demokratickej ženy, ktorá vyšla v dvoch vydaniach. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1938 však knihu zakázali. Dr. Alžbeta Gwerková- Göllnerová sa pustila aspoň do demokratickej výchovy mládeže. Vzbudzovala nadšenie svojich študentov a študentiek a nenávisť niektorých prorežimných kolegov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania na jeseň roku 1944 sa angažovala v miestnom antifašistickom odboji. Zatkli ju a po poprave skončila v masovom hrobe v Kremničke. Výstava vychádza z nových archívnych výskumov a rozhovorov s pamätníkmi. Ponúka prvé obsiahlejšie stretnutie so ženou, ktorá pozitívnym a progresívnym spôsobom ovplyvnila život nielen v Banskej Štiavnici. Osobnosť Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej si budeme prostredníctvom špeciálnych bannerov pripomínať aj na desiatich miestach spojených s jej životom v Banskej Štiavnici a okolí, v Banskej Bystrici, Kremničke a v Bratislave.
Žena novej doby a jej kniha
O koncepcii výstavy
Autorka: Anna Grusková
Výstava Žena novej doby má rovnaký názov ako najznámejšia publikácia Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej (1905-1944). Dramatický osud vyše šesťstostranovej Knihy pre výchovu demokratickej ženy, ako znel pôvodný podtitul, totiž v mnohom pripomína osud tej, ktorá bola jej hlavnou editorkou.
Úspešná žena
V čase, keď vyše tridsaťročná Dr. Göllnerová zostavovala Ženu novej doby, darilo sa jej v práci aj v súkromnom živote. Pohybovala sa v medzinárodnej vedeckej spoločnosti, mala za sebou roky driny v archívoch pri výskume reformácie na strednom Slovensku, ale aj úspešné štúdium histórie, českého, slovenského a maďarského jazyka i doktorát na Karlovej univerzite v Prahe. Napriek neprajnosti niektorých kolegov sa mohla popýšiť čerstvo dokončenou a publikovanou habilitačnou prácou na Univerzite Komenského v Bratislave, kde sa s ňou rátalo ako s nastupujúcou osobnosťou modernej hungaristiky. Úvod k Žene novej doby písala na študijnom pobyte na Sorbonne. V Paríži ju navštívil aj jej budúci manžel – významný stredoeurópsky maliar Edmund Gwerk, ktorý bol autorom grafickej úpravy knihy.
Učebnica demokracie
„Máme síce možnosti byť demokratmi, ale sme ešte veľmi vzdialení tomuto ideálu, na ktorého základoch bol založený náš štát. Ústava sama demokraciu nerobí, záleží na občanoch, aby ju čo najdokonalejšie a najdôslednejšie uviedli v život“, tvrdila Dr. Göllnerová dvadsať rokov po vzniku Československej republiky, v čase, keď bolo jasné, že prechod k demokracii sa ešte stále neuskutočnil. Myšlienka, že treba demokraticky nasmerovať najmä ženy, lebo ony vychovávajú budúcu generáciu (mimochodom, objavila sa opäť nedávnov Nemecku v čase príchodu najväčšej emigrantskej vlny, s úspechom ju využívajú napríklad aj v rómskych komunitách), viedla pracovitú a múdru ženu k činu. Pomohla jej gymnaziálna profesorka Jarmila Zikmundová, jej „materská“ priateľka, ktorá sa stala spolueditorkou publikácie. Novátorstvo koncepcie knihy, ktorá je vlastne učebnicou, spočíva v prepojení súkromnej a verejnej sféry ženského života. Súkromné je politické, tvrdia o desaťročia neskôr predstaviteľky feministických hnutí.
Ani demokratická, ani národná
Po prvom vydaní Ženy novej doby v nakladateľstve Tatra v roku 1938 sa dvojica editoriek rozhodla vydať knihu znovu, tentoraz za vlastné. Dňa 15. marca 1939 však bola pod nemeckou kuratelou vyhlásená prvá Slovenská republika. Od začiatku smerovala k totalitnému režimu a všetko, čo bolo spojené s československou myšlienkou, s emancipáciou ženy a s demokraciou, bolo nežiaduce. Pod tlakom okolností sa editorky rozhodli už takmer vytlačené druhé vydanie zachrániť tým, že v súlade s dobovými požiadavkami z Knihy pre demokratickú výchovu ženy spravili Knihu pre národnú výchovu ženy a odstránili úvodný citát T. G. Masaryka. Kozmetický ústupok novým poriadkom však nepomohol. Obe vydania boli skonfiškované. Ústredňa štátnej bezpečnosti vydala 20. 2. 1940 zákaz dopravy knihy poštou aj po železnici, nesmela sa predávať ani inak šíriť. Ešte predtým sa od nej dištancovala Živena, najstarší slovenský ženský spolok, s ktorým Dr. Gwerková-Göllnerová spolupracovala.
Najskôr zakázali knihu, potom zavraždili jej autorku
Hovorí sa, že knihy majú svoje osudy. Ponúka sa porovnanie likvidácie zborníka Žena novej doby a jeho hlavnej editorky Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej, ktorá pričinením gestapákov (a ich domácich prisluhovačov) skončila po potlačení Slovenského národného povstania v masovom hrobe v Kremničke. Celé latinské príslovie, ktorého autorom je rímsky gramatik Terentianus Maurus, však znie: Pro captu habent sua fata libelli. Osud knižiek závisí od chápavosti tých, čo ich čítajú. Je teda na nás, aby sme odkaz statočnej a múdrej ženy nepochovali spolu s jej telom.
Gwerkova žena
/Iveta Chovanová, SBM - Galéria Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici/
Ambiciózny maliar Edmund Gwerk (1895-1956) začiatkom tridsiatych rokoch 20. storočia prichádza do Bratislavy, aby tu rozvinul svoj maliarsky program a etabloval sa širšej umeleckej scéne. V prostredí mesta hľadá, ale nenachádza priame impulzy. Je frustrovaný, izolovaný, bez zázemia, zadlžený. Rozvíja len námety, ktoré generoval zo štiavnickej krajiny, z putovaní Slovenskom. Bojuje s vlastnými pesimistickými náladami, s nenaplnenými očakávaniami. Gradujúca hospodárska kríza maliara, intelektuála iniciuje k prehlbovaniu jeho záujmu o ideológiu marxizmu. Sám sa charakterizuje ako umelec – proletár, ktorý odhodlane kráča na ceste za zmenami, za spravodlivým svetom. Od reality uniká do vizionárskych krajinárskych scén, ktoré balansujú na hrane reality a snov.
Gwerk svojou bratislavskou autorskou výstavou v roku 1937 chcel uzavrieť bratislavskú etapu, plánoval návrat do Banskej Štiavnice. Stretnutie s Alžbetou Göllnerovou, talentovanou vedkyňou a pedagogičkou maliarovi celkom neplánovane, zásadne mení život. Priateľstvo, dôvera a láska s duševne bohatou a inšpiratívnou ženou prinášajú do umelcovej tvorby nové frekvencie. Rodinné zázemie, nekonečné intelektuálne diskusie, spoločné zdieľanie krásy a ideálov s Alžbetou tvoria rámec a zdroj pre jeho intenzívnu tvorbu. Gwerk sa autorsky posúva, znovu objavuje, analyzuje, odvážne abstrahuje, transformuje nové pocity. Nečaká na náhody, teší sa naplno zo života „tu a teraz“, so svojou ženou. Dráma, živelnosť a revolučný pátos námetov sú na ústupe. Gravitáciu, kontrasty, drsnosť nahrádza mäkká levitácia kompozícií a vzdušných horizontov. Snové lyrické obrazové cykly nových optimistických vízií.
Realita vojnových rokov idylku dvojice dramaticky testuje. Aktivity ilegálneho protifašistického hnutia sa stanú pre oboch tvorivých Gwerkovcov kľúčovými. Tragické vojnové udalosti, riskantné politické aktivity, neúspech povstania a Alžbetina vražda Gwerka umelecky úplne zablokujú, sparalyzujú. Jeho sporadické povojnové diela sú len vyprázdnenými maliarskymi cvičeniami.
„Zahľadieť sa na Tvoj obraz (Plávajúce oblaky) znamená uvidieť brehy vyššieho sveta, ktorý preniknúť je dané len tvorivým duchom...
Rodí sa nový svet a sú ľudia, ktorí poznajú pravé hodnoty ľudské a nedajú sa viesť klamom, mamonom a podlosťou, čo okolo nás panuje. Ale idú si svojou cestou k víťazstvu pravdy, práva a spravodlivosti... Musia svojou krásou svietiť ako majáky v temnom mori, zmietanom živlami. Ten obraz je symbolom nášho života, nás dvoch, nášho boja a našej statočnosti v tomto smrteľnom zápase za lepší zajtrajšok.“
(Z listu Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej Edmundovi Gwerkovi, 1942)
Mýty o našej „Erže“
/Alena Bolfová, Štátny archív v Banskej Bystrici/
O Alžbete Gwerkovej-Göllnerovej sa napísalo veľa neoverených informácií, ktoré sa opakovane citujú. Na základe archívneho výskumu niektoré z nich uvádzam na pravú mieru.
Nebola Židovka
Ako uvádzajú viaceré dostupné zdroje, pochádzala z čisto evanjelickej rodiny, potvrdzujú to aj matričné záznamy z obce Brezno.
Rodičia nezomreli pri vyčíňaní opitých vojakov, ktorí sa vracali z prvej svetovej vojny
Otec, Karl Otto Göllner, bol verejný notár v obci Čierny Balog, pochádzal však z Brezna. Z Brezna bola aj jeho manželka, Otília Göllnerová, rod. Holéczyová, žena v domácnosti. Do rodiny Göllnerovcov sa narodilo päť detí, rodičov však prežila len Alžbeta – Erža a jej o osem rokov mladšia sestra Klára. Alžbeta prežívala detstvo vo svojom rodisku v Čiernom Balogu, neskôr v Brezne. V roku 1920, necelé dva roky po skončení Prvej svetovej vojny, v doznievajúcom poprevratovom období, Alžbeta osirela. Jej otca však nezastrelili, ani matku neubili, ako sa traduje. Otec zomrel 5. 2. 1920 na ochorenie nazývané ruža a matka v tom istom roku, presnejšie 28. 6. 1920, podľahla rakovine brušnej dutiny. Alžbeta ostala len so sestrou,
ktorá o dva roky neskôr ako deväťročná skonala na šarlach. Po smrti rodičov boli sestry zverené do opatery starých rodičov z matkinej strany. Tútorom im bol starý otec Ján Holéczy, bytom v Brezne, povolaním mäsiar. Alžbeta bola síce zaopatrená, ale takmer nemajetná, pretože väčšinu finančnej pozostalosti po otcovi strovila matkina choroba. Starých rodičov z otcovej strany nepoznala, pretože zomreli ešte pred koncom 19. storočia.
Nebola v opatere u Jarmily Zikmundovej
Medzivojnové obdobie s veľkými stratami vytvorilo priestor pre nové priateľstvá. Do Eržinho života vstúpila jej profesorka Jarmila Zikmundová, pôvodom Češka. Zikmundová sa aktívne zapájala do kultúrneho života v Banskej Bystrici a v Alžbete pestovala silné sociálne cítenie, vzťah k pedagogike a demokratickým hodnotám. Pôsobila v banskobystrickom ženskom spolku, a to inšpirovalo aj Alžbetu, aby sa výrazne postavila na stranu žien v spoločnosti. Koncom tridsiatych rokov sa však postavenie ženy stalo nežiaducou témou. Prichádzal vojnový čas a bolo potrebné, aby ženy rodili deti a angažovali sa v opatrovateľskej a zdravotnej oblasti. Intelektuálka už v spoločnosti nemala priestor.
Nepôsobila len na Slovensku, bola známa a cenená aj v zahraničí
Ako jediná Slovenka zastupovala Dr. Alžbeta Gwerková-Göllnerová vedecké pracovníčky na medzinárodných konferenciách v Paríži, Zürichu a v Krakove. Bola v redakčnej rade časopisov Prúdy aj Družstevní práce. Ako vedeckú pracovníčku a prekladateľku si ju československá vedecká spoločnosť vysoko cenila. Doma jej však vytýkali kritickosť a autoritatívnosť, odpor k násilnému poslovenčovaniu, používanie bohemizmov. Niektorým sa nepáčilo, že neuznávala literárne preklady z češtiny do slovenčiny a naopak. Bola však rovnako kritická k sebe aj k druhým. Usilovala sa nastoliť spravodlivosť v profesionálnom i osobnom živote. Vynikala intelektom a zanietenosťou. Bola výborná rozprávačka a rečníčka.
Antitradicionalizmus a sklenený strop vo vedeckej práci Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej
/Magdalena Bystrzak, Ústav slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied/
Projekt modernizácie slovenskej kultúry podľa Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej, ktorý vzhľadom na dostupný materiál môžeme fragmentárne zrekonštruovať, sa nesie v odpore proti tradicionalizmu, ktorý Gwerková-Göllnerová chápe ako nechuť ku kultúrnym zmenám (pridržiavanie sa tradícií narúša slobodu jednotlivca, predovšetkým v kontexte ženskej emancipácie). Vo svojom antitradicionalizme nesmeruje tam, kam dekádu pred ňou došli davisti, útočiaci na „starootcovské tradície“, alebo kam sa súčasne s ňou dostal Alexander Matuška, označujúci tradíciu za „dámu v kroji“. Zároveň je aj jej cudzia romanticko-obrodenecká túžba po ideáli, a preto ani jej Slovensko nie je „čisté“ a „lemované oštiepkami“. Jeho „obnova“ a konfrontácia s „novou dobou“ vyžaduje aktivitu ľudí, presnejšie povedané občianok a občanov demokratického štátu.
Jej kritický projekt modernizácie nie je súčasne zbavený pokusu (sčasti na matuškovský spôsob prostredníctvom negácie) vytvoriť silné, konkurencieschopné kultúrne prostredie ani napriek nesúladu medzi jej víziou a prostriedkami, ktorými reálne disponovala.
Alžbeta Gwerková-Göllnerová sa vo svojich statiach nevyhýba moralizovaniu, a preto sú jej texty preformatívnym aktom svojho druhu. Chcú ovplyvniť realitu, prinútiť čitateľov a čitateľky, aby konali, chcú modifikovať skutočnosť. Demokracia a rovnoprávnosť nie sú dané zhora, ako Gwerková-Göllnerová veľakrát zdôrazňuje. Vychádza z vlastnej skúsenosti ženy, ktorá najmä v oblasti vedy narážala, povedané dnešným jazykom, na sklenený strop.
Produkcia: Reminiscencie v spolupráci so Slovenským banským múzeom
Námet, výskum a koncepcia: Anna Grusková
Kurátorky: Anna Grusková, Iveta Chovanová
Odborná spolupráca: Iveta Chovanová, Alena Bolfová, Magdalena Bystrzak
Výtvarné riešenie a realizácia: Matúš Lányi
Archívne materiály poskytli: Slovenské banské múzeum, Slovenský národný archív, Štátny archív v Banskej Bystrici, Štátny archív v Banskej Bystrici – pracovisko Archív Banská Štiavnica, Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, Slovenská národná knižnica v Martine, Horehronské múzeum v Brezne a Památník národního písemnictví v Prahe
Výstava sa konala v priestoroch Parter BSC v Banskej Štiavnici v roku 2019 s podporou Fondu na podporu umenia.